Svetom dobra i zla prekvitala harmónia ktorá bola často prerušovaná nepokojmi medzi Elfmi a Temnými Elfmi teda Drowmi ako ich niektorý volajú. Hádky sa stávali čoraz častejšie a častejšie. Allaardovy sa zdalo, že pretečie pohár trpezlivosti a medzi sebou sa pozabijajú ako divé psy. Nie všetci vzbudzovali konflikty. No Allaard do tohto sporu nemohol zasiahnuť pretože je ork a podľa elfov aj drowov sú orkovia výlučné hlúpy a boli stvorený len aby žili ako otroci Drowov ako aj ostatné rasy. Allaard sa utiahol do ústrania a nechcel sa pohybovať v mestách kde ból pre každého hlúpy ork. Na toto som sa učil dejiny? Rôzne jazyky aby som porozumel iným rasám? A oni ma odvrhnú. Z veľmi nepokojným hlasom konštatoval jeho myšlienku. Nemusím sa im ukázať na oči.
Ešte ten den odyšiel z mesta zo zásobami a prišieľ do svojho domu na Juhu od mesta Harbour. Zložil si plecniak na zem a z truhly vytiahol zaprášenú knihu ktorú si hneď začal čítať. Po niekoľkých minutách knihui odhodil z hnevom do kúta. Upokojil sa prizeraním na mesačný spln. Posledný raz nakrmil koňa a zhasol sviečku.
Na druhý deň ráno sa najedol a vybral sa od nudy pobiť niekoľko Lesných trolov okolo jeho nového domova. Neskôr ho to omrzelo a zatúžil po ozajsnom boji. Obyšieľ niekoľko hór až sa mu pred očami zjavila jaskiňa. Áno! Dúfam, že tam je niečo na zabitie. Vošiel do jaskine a napil sa nápoja s ktorým videl aj v tme. Zjavilo sa pred ním dračie hniezdo plné malých stovrení. Sú opustené? Odložil zbraň lebo mu v ten moment nezišlo na um, že by ho niečo mohlo napadnúť. Dračí dupot obrej matky mláďat by určite počul. Pomyslel si. Podyšieľ k mláďatám ktoré boli vysoké asi ako jeho prilba a dlhé ako jeho štít po dĺžke. Pohladil ich po šupinatom tele keď ho z nesmiernej zvedavosti dozvedieť sa o dráčatách viac prerušil dupot velkého draka. Z obrovským revom sa naňho valila dračica vačšia ako jeho dom. Stačil vyliesť na koňa ale dračica ho hneď chvostom odhodila na stenu. Z Allaardom to buchlo o stenu ako a ozvalo sa cvendžanie kovu. Jeho kôň ból namieste mŕtvy a sám Allaard ból veľmi zranený. Na chvílku mal od dračice pokoj ktorá prišla k dráčatám a zdalo sa, že si ich počíta alebo snimi komunikuje mrmlaním. Allaard sa zdvihol aspoň na štyry a chcel utiecť. No dračica sa otočila a znova zaútočila. Skočila na Allaarda prednými nohami, potom ho chytila do tlamy za pravé stehno prednou čelusťou a vyhodila ho cez 20 metrov z jakine na zem. Medzi tým sa vonku ochladilo a napadal čerstvý sneh ktorý pokril Allaardove telo. Práve vďaka snehu zostal na žive. Sneh ho zakryl a divé zvieratá ho pod snehom nenašli. Po niekoľkch hodinách sa zobudil z úkrutnou bolesťo. Chcel zvresknúť od bolesti mal dosť inštinktu v sebe, že si uvedomil jaskiňu z dračicov pred ktorou ležal. Odhrnul zo seba sneh a posadil. Bolo mu zaťažko dýchať. Jeho brnenie malo samé vypukliny ktoré mu zabraňovali dýchať. Boli od toho ako ho odhodila o stenu jaskiňe. Zložil si celé brnenie i keď mu bola zima. Rukou si prešiel po otvorenej rane od dračích zubov ktoré mu poprepichovali brnenie ako ihla látku. V okolí hryzancov sa vytvorili tmavošedé škvrny ktoré boli jednoducho rozpoznateľné od zelenej kože orka. Musím sa dostať do mesta za Noaha aby ma vyliečíl. Aaah Vo snehu nahmatal aj svoju ostatnú výbavu. Štít, zbraň a čarodejnú knihu premiestňovania po svete. Listoval v nej až našieľ tú pravú stranu a preriekal kúzlo z magického pergamenu ktorý sa v zlomke sekundy stratil. Po chvíli sa objavil sa objavil pred hostincom kde videl, Noahovho koňa. Noah! Noah! Z posledných síl vykríkol. Allaard upadol do tuhého spáanku a svet okolo seba nevnímal. Medzitým mu Noah hojil rany ako sa len dalo až pri tom vyčerpal aj vlastné sily. Rany boli vážne a hlavne sa Noah nevedel zbaviť šedých škvŕn a ani celú ranu po dračích zuboch. Potom ako sa Allaard zobudil na lavičke v Hostinci bola prítomná už len Matylda ktorá sa starala aby bolo v Hostninci a jeho okolí poriadok a čisto. Matylda. Ja žijem... ?Áno žiješ vďaka Noahovi. Ten však musel odísť. Vyliečil ťa ale... Ale? Ale čo? Tvoja noha. Povedala. Noah predpokladá, že jazvy nikdy nezmiznú a bude trvať dlho kým sa vyliečiš. No musíš sa sním stretnúť potrebuje vedieť kde sa ti to stalo. Uvažovala. A aj mňa by to zaujímalo čo si do čerta robil. Zahromžila a dupla o zem. Našieľ som jaskiňu z drakom a takto to skončilo. Nebude... Nebude vadiť ak si tu odpočiniem? Tu? Budeš rád keď ťa odtielto pustím. Máš to tu ochraňovať a nie sa nehať zabiť na pochybných výpravách. Celé toto miesto závisí na vás troch. Z nervóznimi slovami sa vrátila späť k práci...
Zo zraneným stehnom ktoré nebolo doliečené aj napriek snahe Noaha sa opatrne vyštveral na svojho koňa. V nohe stále cítil bolesť a slabosť a bolesť sa stupňovala z rýchlejším cválaním koňa. Prrr Prrr Stoj Takto to nepôjde pomyslel si. Preto pomalým krokom sa blýžili k najblyžšiemu mestu po lesnej cestičke. Osamotený a sám a naviše teraz ta noha. Sedím na … Skôr než to povedal jeho kôň zaerdžal a dal mu jasne na java nech sa to nepokúsi ani dopovedať. Kľud, kľud. Zasmial sa. Predsa viem, že si jediný kdo somnou trávi chvíle prázdnoty v tomto ťažkom období. Bože, už sa rozprávam aj z koňom zkonštatoval. Chvílu potom ešte premýšlal o ďaľšej výprave ale spomenul si na slová hostinskej ktoré v ňom zanechali jazvu ktorá asi už nikdy nezmizne podobne ako tá na jeho stehne. Prešieľ bránami mesta a po niekoľkých dňoch ktoré mu pripadali ako týždne ból opäť v spoločnosti. Niekoľko obyvateľov mesta ho zastavilo a pýtali sa ho pobláznené veci a používali rôzne slová ktorým nechápal. Svet sa vôbec nezmenil. V tom mu niečo udrelo do mysle a povedalo. Myslíš, že sa svet zmení len kôli tvojmu odchodu z mesta? Náhlivo sa poobzeral okolo seba ale nič ani nikoho nevidel. Nikoho známeho. Preskočilo mi?! Zahromžil na hlas až sa niekoľko okoloidúcich otočilo. Podyšieľ knemu strážca a povedal. Ak tu mieniš vyhukovať vyprevadím ťa z mesta okr. OKR? Ork, ale veď tebe môže byť jedno aj tak to nevieš ani napísať. Strážca sa z plných plúc zasmial nad jeho vtipnou myšlienkou, ktorou sa hneď šiel popýšiť k ostatným strážcom. Ja ti dám okr ty bezočivec jeden. Nebol dobrý nápad sa sem vradsať. Ale ból. Ozval sa opäť ten istý hlas. Na dnes toho bolo dosť, pôjdeme domov a dám ti seno... Otvoril čarodejnú knihu premiestňovania a vyriekol zaklínadlo z pergamenu ktorý mu zmyzol následne v rukách. Došieľ domov nakrmil svojho verného a ľahol si do postele. Ako ležal v posteli premýšľal o dnešnom dni, o tom ako stretol strážcu, ale hlavne premýšlaľ komu patril hlas ktorý sa sním zhováral a ako sa mu dostal do hlavy. Po desiatkach minút kedy nedokázal nájsť logické vysvetlenie sa upreným pohľadom zadíval na rozžiarený mesia v splne. Velká biely kruh z šedo čiernymi bodkami alebo neveľkými útvarmi. Z ničoho nič mesiac prekrylo čosi čo Allaarda dostatočne vydesilo aby sa zakryl dekou. Nepokúšal sa rozmýšľať aj nad týmto pretože to mohlo byť čokoľvek. Noc bola pokojná ale aj tak sa Allaard zobudil na menšiu ranu do jeho strechy. Obrátil sa len na druhý bok a nevenoval tomu veľkú pozornosť. Ako ležal chrbtom k oknu mu po ňom prešla husia koža. Mal neopísateľný pocit, pocit ako keď dravec pozerá na svoju korisť ktorá mu je otočená chrbtom a netušiaca kedy príde útok. Bojíš sa? Znova mu hlas vstúpil do mysle, strecha sa odľachčila až drevená konštrukcia po celej dĺžke spevnená najkvalitnejším Endorským železom mierne praskla. Nedalo mu to spať preto si okno zakryl jedným z jeho štítov a snažil sa zaspať zo zbraňou v ruke. Na druhý deň si pomyslel, aký strašideľný mal v noci sen. Vyšieľ von do rozžiareného rána. Nebol to sen. Kdo si a čo potrebuješ odomňa? Hlas nachvílku objavil a vzápätí sa stratil. Allaard sa umyl vo vaničke pred jeho domom a nakrmil hladného koňa dvoma jablkami. Po kameňoch čo schválne vyčnievali z domu a tvorili akýsi rebrík vyliezol na strechu a pozrel sa. Niekoľko dosiek bolo zlomených a požkrábaných. Na streche našieľ aj zlomený konár. Už ani vo svojom dome sa nemôžem cítiť dobre a bezpečno. Hlad mu zvieral žalúdok, naklonil sa hlboko do truhly ale bola prázdna. Už som to zjedol? Mierne sa mu prehli pery do úsmevu a z ďaľšej truhly vybral mešec zlatých. Vysadol na koňa a dopravil sa do menej rušného mesta kde možno nemal šancu stretnúť toľko nepriateľských ľudí ako v Daugase. Zastavil sa u pekára kde kúpil dva bochne čerstvého chleba. V masiarstve zobral aj cez 20 klobás a takto pokúpil v každom obchode niečo. Prvú várku si odniesol ale potom sa musel vrátiť aj pre pitnú vodu. Až na ceste domov z vodou sa stretol z niekoľkými obyvateľmi mesta. V dave stretol aj jeho starého priateľa. Nemaľ sa chuť rozprávať preto rýchlo ukončil ich rozhovor a odyšiel. V dome ho už čakalo prekvapenie. Stáli pred ním dvaja muži zahalený v čiernej róbe. Jeden držal v ruke knihu a druhy mal na chrbte plecniak. Bušili do dverí a čakali kým im niekdo otvorí. „Kdo ste? Vyberáme dane za domy... V tom prípade počkajte“ Vošieľ na krátko dnu z bedne vytiahol vrecúško zo splátkou a podal ho. Pozorne si pozrel či ho zapísali pretože by pred Endorským súdom asi neobstál. Vylož svoje zásoby na ďaľšie 3-4 dni. „Do pekla. Všetko kúpim ale jablká nie“ Nasadol na koňa a vydal sa na tržinuc kde mu pripadalo ako najvhodnejšie kúpiť za lacno jablká. Ako tak chodil od jedného stánku k druhému a prezeral si kvalitu dopestovaných jabĺk. Zastal u jedného predavača, schytil do rúk práve dozrievajúce jablko a zahryzol doň. „Hej! Máš pocit, že ich rozdávam?“ Z ochotou mu Allaard na stôl hodil štyry zlaté mince. „Ďakujem pane. Chem ich viac, ale aj 50. Sú vynikajúce “ V tom si chel druhý krát odhryznúť ale o dva stánky uvyideľ dievčinu ktorá ho videsila svojou krásou. Malá čierne vlasy ako uhoľ, mierne kučeravé, oči jéj žiarili viac ako mesiac a bola celá dokonalá. Zastal od úžasu stáť a pozoroval jéj ľadné kryvky tela. Zadíval sa jéj do tváre. Bola ako práve zrodená zem. Tak mladá, nádherná a očarujúca ako svet navôkol. Na perách mala mastičku ktoré im dodali rubínový odtieň. Oblečené mala červéne šaty vyšívané zľatou niťou a lemované zlatými vzormi. Nikdy pred tým ju nevidel ale zamiloval sa. Sklonil zrak, či sa mu neprisnilo, znova sa tam pozrel . Videľ ju už len maličkú chvíľku ale potom sa stratila v dave nakupujúcich. Predavač jabĺk už netrpezlivo preskakoval z jednej nohy na druhú. „Tu máš dvesto zlatých“ Otočil sa a chcel odísť „Počkaj, viem kam si sa pozeral, len sa na seba pozry. Nikdy ťa nebude milovať.“ Allaard v tejto chvíli nechcel reagovať pretože vedel, že by na to doplatil predavač životom a on sám by ból vyhostený z miest. Bohužial aj keď tieto slová musel prehltnúť z trpkosťou, uznal pravdu obchodníka. Odložil si rukavice a pozrel sa na ruky. „Zelené“ Doma sa vyzliekol celý a postavil sa pred dokonale vyleštenou platňou kovu v ktorej sa celý videľ. „Som len ork, vysoký ale ork!“ Krv mu v žiláh stuhla a svali sa napeli ako tetiva na luku. Udrel do steny až ju prerazil. Keď si všimol, že si poškodiľ dom tak sa len uškrnul. „Jedno okno bolo ozaj málo“ Potom sa však pozrel na dlane a všimol si nového zranenia. Nezdalo sa mu to zlomené preto si to len prekryl bandážami. V tom si spomenul na svoje zranenie z poslednej výpravy. Rana sa postupne hojila a začala byť zacelená. Šedý flak na nohe sa zvôčšil ale nabral inú farbu. Farba pripomínala pokožku niektorých elfov alebo ľudí.
Nezostávalo mu nič iné ako navštíviť niekoho kdo by vedel čo to je a akým spôsobom by sa to dalo liečiť. Navštevoval liečitelov v mestách ale ani jeden mu nevedel pomôcť. Pripadalo mu, že to má za trest, ale nevedeľ čím si ho zaslúžil. Obrátil sa preto na čarodejníkov. Navštívil jeho priateľku Airaise o ktorej vedel, že je neskušená, ale náhoda sa uskutočniť mohla. No nestala. Jeho šedo-elfskú kožu nazvala modrinou, čo mu privodilo smiech. Rozhodol sa navštíviť čarodejnicu sídliacu nad mestom Medea. Boli to vlastne dve čarodejnice, ale jedna sa skrývala. Práve tu chcel vyhľadať. Keď dorazil na miesto, nevidel ani, živej duše. Ani jedna zo sestier čarodejníc sa tam pravdepodobne nenachádzali. „Hewana! Hewana!“ Ešte niekoľko krát sa ju snažil privolať revom. Privodiľ si však sám neštastie pretože krik začul vrah ktorý sa okamžite vyhľadal po hlase. Stáli tam dvaja. Oproti sebe, pripravený bojovať na život a na smrť. Jeden mal mohutný štít a palcát, druhý sekeru postriekanú krvou neviných obetí. Dali koňom príkazy a rozbehli sa proti sebe. Obaja veľmi zručný zo svojou zbraňou. Štít trpel pod každým úderom sekery. Allaard sa en tak tak uhýbal zásahom. Nakoniec však sa mu nešťastne palcát vyšmikol z ruky a trafil sekeru ktorá sa zlomila. Teraz odíď a ja ťa nehám žiť. Alebo chceš po hlave? Vrah z dupotom odyšieľ. Mala by tu byť. Hewana! Tu som. Čo ťa ku mne priviedlo? Vysvetlil jéj svoj problém zo stehnom, z prapodivným hlasom a dokonca keď sa rozrečnil jéj spomenul aj nádherné čiernovlasé dievča ktoré videl na tržnici. Allaard. S tvojim posledným problémom ti naozaj nepomôžem. Pousmiala sa. Ta tvoja rana... Chcem presne vedieť kde bola ta jaskiňa z drakom. Totiž... Už od pradávna. Toto nije prvý prípad. Draky nezabijú svoju obeť aj keď si narušil ich hniezdo. Pravdepodobne toto je len začiatok. Chvílu uvažoval až sa spítal. Začiatok čoho? Buď smrti alebo... Toto slovo už nezačul pretože mu v hlave vznikla myšlienka smrti. Smrti ako takej alebo smrť duše? To sa nedá zistiť.
Za tvoju pomoc ti ďakujem. Vyhrabal z vrecka menšiu tašku a podal ju čarodejke. Darček a zmyzol v tme. Chytila ju do ruky a otvorila. Oči z mloka! Skvelé. Vybehla von aby poďakovala no Allaard už ból preč.
Předmět: #RP# 
Sun 30 Jul - 0:06
